Ivana Šáteková: Hejt Slováci, 2022
séria výšiviek (2 kusy)
Ivana Šáteková(*1984) je absolventka VŠVU v Bratislave. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award, v roku 2014 jej bola udelená Cena Nadácie Tatra banky. Vo svojej tvorbe používa maľbu a kresbu inšpirovanú komiksom, no pracuje aj s inými médiami (výšivka, objekt, interaktívna inštalácia). Často prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, na základe čoho komentuje hlboko zakorenené paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti.
Predkladané dielo Hejt Slováci (2022) je sériou dvoch výšiviek. Jedná sa o strojové aj ručné vyšívanie čiernou niťou aj farebnou bavlnenou priadzou. Čierna niť evokuje kresbu, z podkladovej látky – zozbieraných starších utierok či obrúskov – voľne visia neodstrihnuté dlhšie konce nití. Na oboch výšivkách sú ženy v národných krojoch, ktoré sa na rôznych novodobých zariadeniach (notebook a mobil) venujú „hejterskej“ činnosti – písaniu nenávistných komentárov, ktorých texty lietajú v priestore okolo figúry: „Nech ti skape decko ty slniečkárska sviňa“, „To oni sa ostreľujú sami“, „Z očkovania budeš neplodná“, „Dole s rúškom toto je genocída“, „Choďte robiť do lidla vy komedianti“, a pod.
Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.
Jaroslav Kyša: Bust, sochársky objekt, 2016
magnety, motor, oceľ, hlina, 160 x 30 x 30 cm
Jaroslav Kyša je jedným z prvých absolventov Ateliéru slobodnej kreativity 3D Juraja Bartusza na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Okrem početných výstav na Slovensku i v zahraničí bol finalistom Ceny Oskára Čepana, Ceny Nadácie NOVUM, ale aj nemeckej Szpilman Award. Vo svojej tvorbe sa prostredníctvom intervencií vo verejnom priestore, materiálnych prác (sochárske objekty) a videoinštalácií venuje otázkam kolektívnej pamäte a jej (ne)možnostiam reprezentácie prostredníctvom tradičných monumentálnych foriem, nestálosti a premenlivosti objektov v čase a priestore, či efemérnosťou okamihov vnímania ako takého. Jeho hlavným tematickým materiálom sú fyzikálne zákony, ktoré manipuluje, ohýba a využíva na znázornenie metafor súvisiacich s kultúrnou pamäťou, s geologickými procesmi a reflexiou (neschopnosti) vnímania času.
Predkladané dielo Bust (2018) je sochársky objekt na sokli. „... je akýmsi neúnavným objekto-strojom, ktorého neviditeľný pohon okolo antropomorfného orbitu rozohráva sériu otázok a asociácií. Na pomedzí hraníc makro a mikrokozmu opisuje malá gulička cestu pozdĺž pomyselnej krajiny mysle – alebo ju sama vytvára, dokresľuje? Robí tak trhane a nepresne, reagujúc na nerovný povrch sochárskej hmoty, spochybňujúc ilúziu nadradenosti mechanizmu - ducha nad hmotou - telesnom. Zároveň však môže asociovať neustále sa vracajúce a neodbytné myšlienky, idey, pocity prenasledujúce ľudský subjekt.“
Miroslava Urbanová (z textu k výstave Melanch lia, PGU 2019)
Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.
Jaroslav Kyša: All the Weight of the World, 2016
video 2min 59s
Jaroslav Kyša je jedným z prvých absolventov Ateliéru slobodnej kreativity 3D Juraja Bartusza na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Okrem početných výstav na Slovensku i v zahraničí bol finalistom Ceny Oskára Čepana, Ceny Nadácie NOVUM, ale aj nemeckej Szpilman Award. Vo svojej tvorbe sa prostredníctvom intervencií vo verejnom priestore, materiálnych prác (sochárske objekty) a videoinštalácií venuje otázkam kolektívnej pamäte a jej (ne)možnostiam reprezentácie prostredníctvom tradičných monumentálnych foriem, nestálosti a premenlivosti objektov v čase a priestore, či efemérnosťou okamihov vnímania ako takého. Jeho hlavným tematickým materiálom sú fyzikálne zákony, ktoré manipuluje, ohýba a využíva na znázornenie metafor súvisiacich s kultúrnou pamäťou, s geologickými procesmi a reflexiou (neschopnosti) vnímania času.
Predkladané dielo All the Weight of the World (2016) – Všetka váha sveta je video o dĺžke 2min. 59s. Video je formálne minimalistické, esteticky neutrálne a chladné – mužská ruka prstom sleduje neprirodzený pohyb guľôčky - inak než bežne fungujúcu gravitáciu.
Dielo bolo prvý krát prezentované na výstave Zero Meridian v bratislavskej Zahorian & Van Espen Gallery v roku 2016.
Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.
Emöke Vargová: Padla, 2003
site-specific inštalácia, vŕtačka, kabeláž, koncept/manuál na vytvorenie diela, variabilné rozmery
Realizácia Padla vychádza z autorkinho uvažovania o (ne)možnosti vzniku tzv. „univerzálnosti“ ľudského jedinca, merateľného fyzickými manuálnymi zručnosťami. V kontexte autorkinej tvorby je toto viditeľné v niekoľkých site-specific inštaláciách vytváraných na základe spomínaných zručností, ktoré bývajú rodovo stereotypne pripisované predovšetkým tzv. „silnejšiemu“ (rodovo stereotypne - mužskému) jedincovi. Dielom padla akcentuje fakt, že vníma nevyhnutnosť ich ovládania aj u seba samej, ako u ženy – výtvarníčky, no všeobecne aj u ďalších žien. Pri rozvinutí tejto úvahy by sme mohli hovoriť o ďalších skutočnostiach: napr. delenie výtvarných disciplín podľa fyzickej náročnosti (napr. klasické sochárstvo - v minulosti výlučne mužská doména), i z pozície inštitucionálnej kritiky – namierenej na fakt, že autori (a tiež autorky) v pomerne veľkom množstve prípadov ešte v nedávnej minulosti inštalovali svoje diela/predovšetkým inštalácie v prostredí slovenských galérií sami a bohužiaľ i svojpomocne. Inštaláciou autorka tiež ironizuje aj vlažný vzťah k manuálnej práci, ktorý má v našom prostredí korene v časoch socializmu.
Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.
Peter Rónai - Miroslav Nicz - Roman Galovský - Peter Pisár: Camera Slovaka, 1996
Spoločný projekt Camera Slovaka (1996) v Múzeu moderného umenia rodiny Warholovcov v Medzilaborciach (dnes Múzeum moderného umenia Andyho Warhola) sa dotýkal problematiky reflexie videoumenia odborníkmi/teoretikmi umenia v druhej polovici 90. rokov, keď už bolo na slovenskej výtvarnej scéne etablované, vznikali v ňom osobité diela, no stále bolo kritikmi a teoretikmi – až na pár výnimiek, opomínané. Projekt pozostával z rozmernej projekcie textu kurátora výstavy Radislava Matuštíka - v tom čase výnimočne projektovanej pomerne ťažko dostupným projektorom. Týkal sa tejto situácie v umení videa a jeho kritike a reflexie v druhej polovici 90. rokov. Iniciátorom tejto časti projektu - premietaného textu kurátora, je Peter Rónai a autorsky ju označuje ako R.M.U.D.R.V.M.M.U.R.W. (Radislav Matuštík Umenie Deväťdesiatych Rokov V Múzeu Umenia Rodiny Warholovcov). Druhou časťou bolo paralelné premietanie videoanimácie v televízore – v nej sa tváre jednotlivých autorov projektu kontinuálne menili z jednej na druhú. Tento efekt bol dosiahnutý technikou morfingu, umožňujúcou plynulé a opakované prelínanie jedného obrazu do druhého. V danom čase bolo možné morfing realizovať iba tzv. vektorovou technikou, ktorá spočívala v manuálne (a časovo veľmi náročnej) vytváranej animácii v programe, ktorý nebol bežne dostupný – podobne ako nevyhnutne nutný hardvér. Zázemie na realizáciu morfingu autori (priamo ho realizovali M. Nicz a P. Rónai) získali v Ateliéri intermediálnej tvorby na Katedre výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Nitre, kde v tom čase obaja pôsobili – ateliér bol vybavený počítačom, ktorý realizáciu morfingu umožnil.
Projektom autori a kurátor vyjadrili postoj k takmer nulovej inštitucionálnej podpore videoumenia a vtedajšiemu preferovaniu klasických foriem umenia galériami. Morfing bol narážkou na teóriu autorstva, nielen tým, že vzniklo ako spoločný produkt, ale svojou mediálnou povahou poukazovalo aj na to, že prostredníctvom nových technológií je dnes možné simulovať akékoľvek umelecké dielo.
Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.
