kurátor: Mira Putišová
11. 08. 2005 – 09. 10. 2005

Výstava fotografií trojice členov zo skupiny Generácia ’74 v PGU.

Jedinečnosť tejto výstavy spočíva predovšetkým v prepojení a prezentácii dvoch vzdialených období tvorby Jaroslava Horečného, Stanislava Hatalu a Jaroslava Hulku. Starú tvorbu od novej oddeľuje úsek približne tridsiatich rokov. Evidentná vizuálna odlišnosť ich fotografií, spôsobená dlhým časovým odstupom, tak ponúka mnoho zaujímavých pohľadov na toto médium.
Spojivom v tvorbe a živote autorov bola v rokoch 1974 – 1979 Skupina Generácia ’74, v ktorej okrem nich pôsobili aj V. Bača a J. Schramek. Dôvodom jej vzniku bola snaha vyčleniť sa ako alternatíva ponúkajúca inú, najmä kvalitnú fotografiu, odlišnú od vtedajšej obvyklej formalistickej podoby poplatnej ideológii. Snaha priblížiť vizuálnu podobu fotografie čo najviac ku iným výtvarným žánrom tak autorov viedla ku mnohým zaujímavým experimentom.
Experiment ako cestu ku nápaditej fotografii v období existencie skupiny Generácia ’74 táto trojica autorov uchopila z viacerých hľadísk v rovine témy, formy, či tvaroslovia. S. Hatala sa vo svojich portrétoch snažil zachytiť predovšetkým atmosféru, v ktorej snímka vznikala a v aktoch zas pracoval s netradičnou perspektívou a uhlami pohľadu. Veľkú časť fotografií J. Horečného tvorili kompozície zložené z na prvý pohľad nesúrodých prvkov, v ktorých analyzoval ich vzájomné vzťahy Zároveň cez rôzne artefakty podával výpoveď o konkrétnom jedincovi. Osobitosť fotografického jazyka J. Hulku spočívala v poňatí obsahu plochy fotografie, ktorú často vypĺňal obrovský makrodetail a zvyšok celku zostával pre diváka dráždivo neznámy. Makrodetail sa tak stal samostatným geometrickým obrazcom s kompaktnou farebne jednotnou plochou. J Horečný ďalej pútal pozornosť netradičným rámovaním fotografií a aplikovaním osobitých techník. Využitie svetlocitlivosti papiera ho priviedlo ku vzniku niekoľkých zaujímavých sérií fotogramov. So svetlom experimentoval aj S. Hatala, využívajúc postup solarizácie. J. Hulka zas ponúkol zaujímavé prepojenie textilu a fotografie. Obsahová stránka staršej tvorby autorov mala prvky symbolizmu, alebo z nich bolo cítiť emócie ako napríklad smútok, či beznádej. Racionálne uvažovanie fotografov zas viedlo ku analýze tvarov, alebo sa zamerali na zobrazovanie štruktúr.
Aj ich aktuálna tvorba je osobitá, hoci je úplne iného vizuálneho charakteru. Najmä S. Hatala sa najviac vzďaľuje prejavu zobrazujúcemu predmetnú realitu a ponúka prienik do najrozličnejších štruktúr a zvláštnych amorfných tvarov, ktorý podáva vo veľmi intenzívnom kontrastnom kolorite. Nové fotografické štruktúry autora disponujú nezvyčajnou hĺbkou, a tak obsahujú osobitý tretí rozmer. J. Horečný naopak venuje pozornosť konkrétnej realite. Zachytáva poetiku krajinných výsekov, mestských prostredí, či architektúr, ktoré často prechádzame bez povšimnutia. Zaujímajú ho predovšetkým prirodzené farebné kontrasty v prírode, hra svetla a nápadité detaily. J. Hulka zas cez svoje snímky transponuje svoj vlastný svet imaginácie. Jeho fotografie často obsahujú znepokojivé napätie, ťarchu rôznych vízií a sú snového fantazijného charakteru.