13.5. – 15.6.2010
Vernisáž 13.5.2010 o 17.00
Kurátorka: PhDr. Alena Vrbanová

Rozsiahla retrospektívne koncipovaná výstava maliarskej tvorby Stanislava Balka (1943) predstaví dielo významného autora novej figurácie. Stanislav Balko je veľmi osobitým predstaviteľom slovenskej (a československej) maľby od konca 60. rokov, ktorého tvorba dynamicky graduje a narastá (a do seba prerastá) už takmer 45 rokov. Spočiatku uplatňoval postsureálnu poetiku, ovplyvnenú fenoménmi absurdity a existencializmu (filozofia Sartra, poetika Jarryho). V období normalizácie patril Balko do okruhu podozrivých autorov, nepohodlných dobovej ideológii.
Jeho maľba je osobitou vizuálnou reflexiou zložitých, až ťaživých tém, ktoré oscilujú okolo väzieb jednotlivca a moci, morálky a úbohosti či celkovo (skrze nekvalitu a nepevnosť človeka) tragického aspektu bytia. Paralelne s maľbou sa od počiatku tvorby venuje aj grafickej tvorbe, kresbe a ilustrácii. V 80. rokoch gradoval autor svoj maliarsky program k postmoderne konštruovanej vizuálnej interpretácii dobového a neustále aktualizované poznania (vedenia) o bytí, morálke a umení. Často hermeticky (ideovo i symbolicky) štruktúrované cykly treba vnímať ako vizuálne reinterpretácie filozofie, vedenia a videnia, ako aj vizionárstva, „obalené“ do ušľachtilej klasickej maliarskej formy i techniky, kde pestuje akýsi hedonizmus estétstva. Výstava prináša výber z najdôležitejších, nosných maliarskych cyklov ako Kráľ Ubu, Generáli, Dialógy, Pocta Jesenskému, Homo Ludens–Žongléri, Volanie v šedom, Dialógy, Listy Machiavelimu, Veľký prognostik, Kvapka svetla pre strednú Európu, Snívanie v zle ojazdených hroboch, Indolencia, Exorcista, Spoločné nazeranie, Rekognoskácia stredoeurópskeho priestoru (Ružové lôžko) a iné v chronologickom, štýlovo a ikonograficky previazanom radení, kde vznikajú zvláštne metanarácie a intertextualita čítania celej výstavy.
V maliarskom štýle Stanislava Balka prevládajú expresivita a dekonštruktivita farebnej, tvarovej, a dokonca kompozičnej zložky maľby (aperspektíva), kde znakovo dominujú fragmentované telo (a hlava ako symbol metafyzického priestoru), architektonicko-scénická skladba kompozícií, ideové (sémantické) i vizuálne vrstvenie a sarkastická deformita. Ústrednou témou diela autora je priestor a čas bytia, uvedomovanie si a vedomie (vedenie) stavu, v ktorom musíme žiť.