15. 4. – 30. 5. 2004

Výstava architektonických diel za obdobie 50 rokov tvorivého života akad. arch. Dušana Voštenáka.

Architektúra, ktorú nemožno vytvoriť celkom nanovo, ale dá sa vyskladať zo zlomkov, ktoré už majú svoju históriu, taká architektúra sa začala objavovať koncom osemdesiatych rokov. Napriek tomu, že v jadre filozofie dekonštruktivizmu bolo poznanie historických súvislostí či významov znakov a fragmentov reality, umožňovala formálne i obsahové inovácie. Tie sa objavili v prácach avantgardne orientovaných absolventov štúdia architektúry na VŠVU, ktorí ich predviedli v roku 1985 na bratislavskej výstave Studio. Objavil sa tu nezriedka provokujúci výtvarný názor, ktorý budoval tvarový svet zo zlomkov ostro a konfliktne spájaných do nového systému. Objekty sa v ňom zbavovali zbytočného tvarového a formálno-dizajnérskeho balastu a objavujú sa vo svojej pôvodnej prostej čistote (subtilne nesúce prvky a konštrukcie, drôty a pod.). Pritom sa používajú konvenčné a tuctové materiály, ktoré doteraz stáli mimo architektúry.
Uvedené trendy sa realizovali takmer výlučne pri navrhovaní interiérov. Imrich Vaško (1958) a Dušan Voštenák (1954) navrhovali interiérové celky s novodefinovanou funkčnou náplňou. Objekt, ktorý Dušan Voštenák navrhol, pomenovával pracovňou, ofisom, kombajnom, scénogramom nábytkových objektov a nakoniec ho nazval „hľadanie individuality stratenej v masovej produkcii“. Obchádzanie konvenčných názvov bolo dôsledkom úsilia o takú originálne novú architektonickú skutočnosť, ktorá je zbavená obvyklých súvislostí, obvyklej funkčnosti, ktorá po svojom skladá zmysel predmetov, aj keď ho zostavuje z takých častí, ktoré už niekde predtým mali svoj zmysel a význam. „(…) ide im o uchopenie predmetov a priestorov ako manéži atrakcií a scénogramov emócií, ktoré sú vystavané na protiklade jednoduchej stavebnicovej logiky a sťaženej formy, dočasnosti reklamy a nápaditosti funkčnej pointy“ – píše o ich tvorbe M. Zervan. Opätovne sa dajú generovať nové a nové koncepcie. Vývoj sa nekončí odhalením dokonalosti a ideálu.
Ucelenou príležitosťou realizovať svoj architektonicky názor bol pre nich zámer rekonštruovať niektoré interiéry v žilinskom Dome odborov (1989, Štúrovo námestie 1). Podnetne, uvoľnene a hravo tu rozvíjajú dekonštruktivistickú reflexiu sveta v prostredí seriózneho kultúrneho domu od F. Čapku a kolektívu pražského KPÚ. Symboly, abstrakcie a alúzie sa miešajú v naratívnej výtvarnej hre: barový pult má podobu klavírového krídla, intarzia na vedľajšom pulte má zasa tvar klaviatúry. Vonkajší svet evokujú segmentové línie deliacej polosteny s obličkovitými bazénikmi a skupinou zrkadlových úlomkov. Diapazón narážok je bohatý – od Aalta až po gýčové zrkadielka, od klavíra po starú kaviareň. Nápaditá naratívnosť vytvorila dielo, ktoré čerpá z rozmanitých prameňov, prebúdza historickú pamäť i predvádza novinky. Je útulné a obývateľné v širokom zmysle slova, hoci naznačuje komplikovanosť a roztrieštenosť vonkajšieho sveta.
Dušan Voštenák sa usadil v Žiline. Tu ďalej pracoval na skupinke menších žilinských interiérov, kde si experimentmi overoval nosnosť tohto výtvarného štýlového názoru. Nebráni sa hlbšiemu vrstveniu významov, napríklad v cestovnej kancelárii Tatratour (1990, Mariánske námstie21) na historickom žilinskom námestí, kde využil bohaté možnosti tejto klasickej postmodernistickej témy s voľným výberom alúzií. Osvetlenie v tvare zamrežovaného obláčika, špicaté vrchy ako výklad, perforácia filmu pri predpredaji lístkov do kina, krídlo lietadla s blikajúcim svetlom ako variácie na motívy cestovania, ba aj dvojokno zo slovenskej chalúpky ako okienko prepážky zmenárne.
Architekt rozmarne mieša zdanlivo odlišné štýly a nestará sa o ich sofistikované pozadie. „Individuálny pohľad je (…) nevyhnutne fragmentárny a svojou komplexnosťou protirečí modernistickej (i populistickej) simplicite a celostnosti“. Je to reakcia na ťažkopádnosť dovtedajšieho vývoja? Či je to jednoduchá reakcia spontánnej tvorivosti na oficiálnu kamennú architektúru?

Matúš Dulla
Henrieta Moravčíková
Architektúra Slovenska v 20. storočí