Kurátor: Tomáš Mazač
29. 4. – 6. 6. 2004
Krajina pokojného okamihu a trvalých podstát
Keď sa František Dejčík pred štyrmi desaťročiami prisťahoval do Ružomberka, veľmi dobre si uvedomoval, že sa ocitol vo významnom centre tvorivej fotografie (doteraz má mesto silné zázemie v dvoch medzinárodných fotosalónoch: Fotofórum a Strom). V Ružomberku sa čoskoro stal vystavujúcim členom Fotoklubu Liptovského múzea, viedol rybárpoľskú fotoskupinu Hélios. V prvej polovici 70. rokov získal na ružomberskom Fotofóre jednu z cien za cyklus fotografií z výstavby priehrady Liptovská Mara, Grand prix na špecializovanej medzinárodnej súťaže Tatra objektívom aj cenu s diplomom v Kanade na súťaži Habitát za fotografie unikátneho zoskupenia dreveníc Bobrova raľa v Podbieli na Orave. Dejčíkovu krajinársku tvorbu ocenili poroty na salónoch vo Fínsku, Rumunsku, Japonsku, Maďarsku, Španielsku, Francúzsku, Argentíne, našu fotografiu reprezentoval v austrálskych mestách Perth, Adelaide a Alice Springs.
Ambíciou mnohých fotografov býva zachytiť svet ľudí, udalostí, životné prostredie, komornú atmosféru zátiší, rôznorodú krajinu. František Dejčík sa na výstavách a vo fotografických časopisoch predstavoval najmä ako portretista a krajinár. Od polovice 80. rokov začal trvalo spolupracovať s časopisom Matice slovenskej Slovensko a s periodikami vydavateľstva Orbis v Prahe. Jedno desaťročie, až do roku 2001 pracoval ako fotograf v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky pre oblasť súčasného Žilinského samosprávneho kraja a na území presahujúcom do Vysokých Tatier a na stredné Považie, takže sa zákonite venoval aj reportážnej fotografii. Na tejto výstave sa predstavuje jedinou polohou svojej tvorby – krajinárskou výtvarnou fotografiou.
Ak prijmeme toto žánrové vymedzenie, je potrebné zdôrazniť, že téma krajiny sprevádza Františka Dejčíka od začiatkov jeho fotografických aktivít a dodnes mu zostáva základným východiskom a príťažlivým objektom. Pri tejto prezentácii nie je dostatočný priestor na časový prierez štyroch desaťročí, počas ktorých sa menil a vyvíjal výtvarný názor fotografa na stvárnenie krajiny a na jej takpovediac premeny, ktorými zákonite prechádzala počas významných priemyselných a stavbárskych investícií, pri prírodných katastrofách či po necitlivých zásahoch človeka. Výstava prostredníctvom krajiny, architektúry a nevyzývavej prítomnosti človeka v nej má na zreteli zväčša iné než hektické a unáhlené plynutie času. Pri Dejčíkových fotografiách sme v konkrétnych obdobiach či okamihoch ich vzniku a súbežne sa dostávame o desaťročia ba aj celé stáročia v minulosti, vo vzdialenej histórii. Prítomnosť a spomienka sa neraz ukladajú na ploche fotografie ako nedeliteľný celok, obraz vnímame momentálnym pocitom, a môžeme si ho doplniť vlastnou skúsenosťou, konkrétnymi vedomosťami.
Napokon, v tomto je aj zmysel a ak chcete poslanie krajinárskej tvorby Františka Dejčíka: sme pamätníkmi nášho plynúceho života, prítomnými svedkami národnej histórie, hrdými (alebo neraz aj ľahostajnými) obyvateľmi Slovenska, ktoré práve prostredníctvom krajiny a ľudí, čo jej generačnými štafetami nenápadne, no vytrvalo vtláčali výraznú pečať, formuje naše vedomie a neodškriepiteľne ovplyvňuje naše estetické vnímanie a umelecké vyjadrovanie.
Zo životopisu Františka Dejčíka sa žiada pripomenúť ešte aspoň to, že sa narodil 21. septembra 1938 v Čadci. Zázemie v detstve mal vo svojom rodičovskom dome v obci Svrčinovec. Roku 1975 absolvoval štúdium na Inštitúte výtvarnej fotografie v Brne v triede prof. K. O. Hrubého. Od roku 1995 spolupracuje s vydavateľstvom Knižné centrum v Žiline, autorskými fotografiami a v niektorých prípadoch aj textom sa výrazne podieľal na jeho obrazových publikáciách Žilinský kraj, Svrčinovec, Vlkolínec – Perla Svetového dedičstva, Severozápadné Slovensko, portfólia o Žiline Klenot na Váhu, Žilina a okolie, fotografiami z viacerých regiónoch Žilinského kraja obohatil aj najnovšiu publikáciu Slovensko – kus Európy, ktorý stojí za návštevu. V rokoch 2002 – 2004 pôsobil ako kronikár Žilinského samosprávneho kraja.
