Práca Tomáša Rafu je dlhodobo budovaná ako rozsiahly, prevažne videoartový projekt, v ktorom mapuje verejné prejavy nacionalizmu, pravicového extrémizmu, rasizmu, netolerancie, ako aj ich protipólov (pochodov za práva LGBTIQA+, žien či utečencov) v rôznych krajinách prevažne strednej Európy. Autor od roku 2009 dokumentuje stretnutia radikálnych a revolučných skupín, ale i protivládne a protiextrémistické demonštrácie, pochody a podporné akcie za práva menšín či konflikty antifašistov s prívržencami ultrapravicových hnutí. Počas svojej práce sa ocitá priamo v strede diania, či už ide o akcie na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku, Česku alebo v západnej Európe (Nemecko, Švajčiarsko). Monitoroval protestné akcie hnutia Occupy Wall Street v Spojených štátoch, ako aj zmenu režimu na Ukrajine (január – február 2014), zapájal sa aj do zaznamenávania neľudských podmienok utečencov na hraniciach Európy. Jeho práca sa postupne transformovala aj do dvoch ďalších projektov, série umeleckých workshopov v marginalizovanej rómskej komunite Prázdniny v osade alebo publicistickej webstránky na podporu kritického myslenia Postpravda.sk . Okrem toho realizuje angažované zásahy do verejného priestoru (napr. Športové múry, Česko-rómska vlajka atď.)
Výhodou takto rozsiahleho materiálu je možnosť vytvárania porovnaní a kontrastov, hľadania princípov konfrontačných momentov, ale aj príčin samotných konfliktov. Napriek tomu, že jeho práca prekračuje viaceré žánre pohybujúc sa od dokumentu až po video-art, je v nej badateľný silný dôraz na vizuálne kvality záberov. Kamera zachytáva subtílne detaily a nevedomé súvislosti. Po niekoľkých minútach sledovania Rafových videí je zrejmé, že nejde o klasický informačný časozber ani dokumentárny film vytvorený s vopred napísaným scenárom. Bez akýchkoľvek komentárov ostáva interpretačný kód otvorený a dopovedať ho má práve divák/diváčka. Napriek tomu, že podvedome zaujmeme stanovisko (a nesporne odčítame aj stanovisko autora), umelecká optika nečakane plasticky vykresľuje davové manipulačné mechanizmy, vlastné všetkým protestným akciám a tak si nedovolíme celkom podľahnúť emóciám a stratiť objektivitu.
Výstava “My body, my rules!” je výberom dokumentačných videí jednak z protestov za ženské reprodukčné práva v Poľsku a na Slovensku, ale aj ich protiváhy v podobe tzv. Pochodu za život na Slovensku. Ako je z videí zjavné, obidve strany sú si isté svojou morálnou prevahou a neváhajú k obhajobe svojich argumentov používať emócie či apely na svedomie a súcit. Kým však v iných podobných konfrontáciách (napr. neonacisti vs. civilní antifašisti) dokážeme odlíšiť agresora a obhajovateľa utláčaného podľa jednoduchých vizuálnych kódov (čierna farba, hnev, agresivita, vs. rôznorodosť, uhľadenosť, slušný prejav), tu sa naraz mení garde. Strana podporujúca ľudské práva prejavuje hnev, je miestami agresívna a identifikuje sa čiernou farbou, kým strana “anti-choice” volí jasné farby, pokojný protest a morálne posolstvo, s ktorým je ťažké sa intuitívne nezhodnúť (všetci sme predsa “za život”, “za deti”, či “za rodinu”). A hoci sa v jednotlivých prípadoch (čoho sme svedkami aj na Rafových videách) táto zámena demaskuje v podobe agresívneho prerušovania zhromaždení či prejavov protestujúcich žien, celkové ladenie videí naznačuje, prečo sú (hoci racionálne nepodložené a morálne neospravedlniteľné) snahy o obmedzovanie reprodukčných práv žien medzinárodne stále úspešné. Ľudia sa na otázke práv počiatočných štádií života nikdy nemôžu zhodnúť, nakoľko presvedčenie o nesmrteľnej duši vdýchnutej do počatého plodu je sprievodným javom náboženskej viery. Každá racionálna argumentácia je tu zbytočná. Dá sa ale brániť eskalácii nikam nevedúcemu, účelovo podporovanému konfliktu a rozkolu spoločnosti. Ak aj veríme, že “víťazstvo je naše” (cit. rečníčka z jedného z pro-choice protestov), treba sa zároveň pýtať, a to najmä predkladateľov protipotratových zákonov, či sú ženy prichádzajúce o život kvôli odopretiu ukončenia rizikového tehotenstva adekvátnou cenou za podobné ideologické “dobrodružstvá” A tiež sa, obzvlášť v dnešnej dobe a v súvislosti s odhaleniami rôznych foriem a cieľov hybridnej vojny, ešte dôslednejšie pýtajme: qui bono?
Diana Klepoch Majdáková
Prvé múzeum intermédií III – Satelit je sprievodný program aktuálnej expozície. Venovaný je prezentácii diel umelcov a umelkýň – predovšetkým mladšej generácie, ktoré korešpondujú s témami a zameraním expozície PMI III Nežná sila venovanej problematike rodu.
Realizáciu výstavy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.
