29. 5. 2003 – 29. 6. 2003
kurátor: Mira Putišová

Cyril Blažo, Aneta Mona Chisa, Juraj Dudáš, EGOART, Eva Filová, Roman Galovský, József R. Juhász, Peter Kalmus, Eva Masaryková, Peter Meluzin, Michal Murin, Boris Ondreička, Martin Piaček, Peter Rónai

Provokácia – téma, ktorá zastrešila výstavu Priveľa výnimiek je vo výtvarnom umení prítomná permanentne. Už aj krátkym ohliadnutím späť do histórie výtvarného umenia si môžeme napríklad pripomenúť na vtedajšiu dobu kontroverzné aktivity umeleckého hnutia futuristov na začiatku 20. storočia, či neskoršie vystúpenia dadaistov, alebo súčasných výtvarníkov spomeniem len Damiena Hirsta, Jeffa Koonsa, či viedenského akcionistu Hermanna Nitscha. Inšpiráciou pre tento projekt bola teda v prvom rade provokácia ako vedomá súčasť výtvarníkovej výpovede. Na výstave sa stretáva 16 aktívne pôsobiacich slovenských umelcov, z ktorých väčšina sklon k takejto radikálnej forme autorského vyjadrenia má, a súčasne tí, ktorých téma zaujala, aj keď takouto formou výtvarného jazyka spravidla nepracujú. Výstava je tak sondou, aká forma provokujúcej výtvarnej výpovede je pre každého z nich relevantná, a ktorá jej obsahová rovina je pre nich najviac atraktívna.
Na provokáciu možno nazerať z viacerých uhlov pohľadu, pretože v sebe pokrýva nespočetné množstvo rovín. V prípade tejto výstavy je spoločným menovateľom provokácií ich čisto subjektívny základ a najmä kontext, z ktorého vyplývajú. Znamená to, že výtvarník determinuje svoje dielo ako provokujúce tým, že dobrovoľne odkryje určitú presne definovanú pohnútku – svoj vnútorný status, z ktorého snaha o provokáciu vyplýva, a tým provokácia z jeho strany nadobúda žiadanú autentickú výpovednú hodnotu.
Provokácie obsiahnuté v prezentovaných dielach sa snažia byť na jednej strane úplne univerzálne a osloviť čo najviac divákov a na druhej strane rátajú len s úzkym vymedzeným okruhom adresátov. Ich účinnosť prirodzene umocňuje téma, na ktorej sú postavené – spájajú sa s vedomým odkrývaním určitých tabu, s reakciou na niektoré spoločenské fenomény – politické, kultúrne, sociálne. Ich jednotlivé formy sú artikulované rozličnými spôsobmi ako napríklad radikalizmus, recesia, extrémna ironizácia a kritika, nekonformnosť.
Provokácie na výstave možno voľne rozdeliť do viacerých voľných tematických okruhov – dotýkajú sa najmä umelca – jeho ega, teda sú jeho reakciou na vnímanie svojej osoby zo strany okolia, čo sa spája s polohami určitého narcizmu a exhibicionizmu, ďalej poukazujú na, či dokonca búrajú určité vžité spoločenské klišé a tabu, alebo sú paradoxne zámerne nasmerované do sféry výtvarného umenia samotného. Niektorí z výtvarníkov vo svojich realizáciách reagujú na inštitúcie, či jednotlivcov, ktoré ho prezentujú – v tomto prípade na galérie a kurátorov, teda na systém a štruktúry, ktorých sú sami súčasťou, a takto prejavujú svoj nesúhlas s nimi.
Dôležitou paralelnou zložkou výstavy aj prezentácia niektorých diel, ktoré boli ako provokujúce označené v nedávnej minulosti, pričom to v niektorých prípadoch nebolo jednoznačným zámerom ich tvorcov, a tak výstavy, kde sa nachádzali, boli buď dramaturgicky pozmenené alebo dokonca predčasne uzavreté. Pripomenutie takýchto výstav (všetky sa uskutočnili po roku 1989 a viac o nich a dianí okolo nich uvádzam v priloženom texte pri nich), prostredníctvom práve týchto „inkriminovaných“ diel, nanovo poukazuje na problém o na prvý pohľad neviditeľných, ale predsa paradoxne stále existujúcich formách cenzúry v umení v súčasnosti.
Je pravdepodobné, na každého z divákov budú provokácie pôsobiť rozličnou intenzitou, či dokonca vôbec. Výstava je zároveň testom, či je publikum dnes schopné prijať takéto formy autorského vyjadrenia, alebo ich neprijať a odsúdiť ich, čo by mohlo viesť k možnosti stať sa tak cenzorom.