Autorka koncepcie, kurátorka: Mira Sikorová-Putišová
Autorky a autori: Simona Bubánová, Pavlína Fichta Čierna, Denisa Lehocká, Karol Pichler
Boris Ondreička, Laco Teren, Jozef Šramka, Jana Želibská
Prvé múzeum intermédií je dlhodobou expozíciou diel vyberaných zo zbierky intermedií a mediálneho umenia galérie. Okrem tejto špecializácie je zároveň jedinou expozíciou, ktorá prezentuje výtvarné umenie so vznikom po roku 1989. Výber diel do Prvého múzea intermédií predstavuje typické prvky umenia s ťažiskom v 90. rokoch, ich prepojenie s vrcholiacimi 80. rokmi, zároveň ich kontinuitu v novom miléniu. Expozícia predstavuje typické formy umenia dekády (objekt, inštalácia, videoumenie). Jazyk postmoderného umenia je v 90. rokoch viditeľný v stieraní hranice medzi elitnou a masovou kultúrou a synkretickom štýle – typickými príkladmi sú prezentované realizácie Borisa Ondreičku. Objekty Laca Terena odrážajú jednu z príznačných tém neokonceptualizmu 90. rokov – nejednoznačný vzťah k svetu tovaru, no použitie archetypu (vajce ako symbol zrodenia) má korene v jeho starších neoexpresionistických maľbách. Ich ikonografické prvky použila aj Simona Bubánová, avšak jej objekt sa spracovaním už približuje k formám intermédií 90. rokov. Určitým protipólom k dielam týchto autorov je nástenná inštalácia Karola Pichlera, predstavujúca typ neokonceptuálneho umenia s východiskami vo filozofii, náboženstve či mystických náukách, na základe ktorých autor zostavuje vizuálny jazyk postavený na šifrách a kódoch.
Ďalšou líniou expozície Prvého múzea intermédií I sú realizácie autoriek v línii postfeminizmu a umenia zaoberajúceho sa problematikou rodu. Sú revíziami radikálnejšie formulovaného feminizmu, a to i napriek skutočnosti, že v našom prostredí pred rokom 1989 (vzhľadom na vtedajšiu prax umenia), nemal výraznejšie zastúpenie. Diela tohto typu charakterizuje snaha štruktúrovanejším spôsobom zadefinovať identitu ženy a rod. Témy postfeminizmu sa venujú vnímaniu tela, narúšaniu tabu sexuality, mapujú súkromie, a pre diela, ktoré ich reflektujú, sú viac príznačné mediálne formy umenia. V 90. rokoch s nimi začala pracovať Jana Želibská, jej video inštalácia je reflexiou atribútu ženskosti (pŕs) na základe tvarovej a zvukovej alúzie. Z podobnej platformy sa odvíja aj videoperformancia Pavlíny Fichta Čiernej, ako introspektívna referencia o vlastnej telesnosti. Denisa Lehocká v inštalácii sprostredkúva svoje súkromie, kde dominantným prvkom je zachytenie intimity páru. Trojicu diel autoriek – žien dopĺňa realizácia Jozefa Šramku ako pendant vyjadrený pohľadom muža.
Druhotným, no zastrešujúcim motívom expozície, je dôraz na telesnosť, ako jednej z tém umenia po roku 1989. Popri jeho uchopení v intenciách rodovej problematiky (Jana Želibská, Pavlína Fichta Čierna, Denisa Lehocká) je artikulovaný aj razantnejšími expresívnymi formami alebo s rôznou mierou uplatnenia jazyka metafory alebo symbolického vyjadrovania (Simona Bubánová, Laco Teren, Boris Ondreička, Karol Pichler, Jozef Šramka).
