15. 4. 2003 – 18. 5. 2003
kurátor: Mira Putišová

Nová výstava maliarky Veroniky Rónaiovej kontinuálne vyplynula z jej dvoch predošlých, realizovaných v minulom a predminulom roku (výstava Videnie v CC Centre v Bratislave a Inventúra v Galérii Jána Koniarka v Trnave). Obidve možno pokladať za dva po sebe nasledujúce nezávislé predstupne, ktoré do veľkej miery determinovali koncepciu aktuálnej výstavy. Súčasne však každú z nich, spolu s touto poslednou, je možné vnímať aj ako tri od seba nezávislé projekty, ktoré autorka každý zvlášť vedome realizovala ako formy určitej rekapitulácie určitého obdobia svojej tvorby. Výstava Malá retrospektíva pritom vyznieva najkomplexnejšie, nielen v porovnaní so spomínanými dvoma predošlými, ale aj s jej ostatnými. Sú v nej zastúpené diela prezentujúce jej tvorbu v jej celom časovom zábere, od najstarších z polovice 70. rokov, až po tie súčasné.
Malá retrospektíva však nie je „iba klasickou“ monografickou výstavou autorky, ktorá mapuje celé uplynulé obdobie jej tvorivej aktivity a je postavená na jednoduchom chronologickom radení diel v lineárnej časovej postupnosti, hoci by tak na prvý pohľad mohla vyznieť. Takéto vnímanie tvorby Veroniky Rónaiovej by bolo jednoplošné, nedostačujúce a nedokázalo by divákovi poskytnúť na ňu ďalšie uhly pohľadu a tým aj spôsoby ako ju dešifrovať. Maliarkina tvorba nepochybne má svoju prirodzenú časovú kontinuitu, keď jednotlivé obdobie tvorby logicky vyplynulo do ďalšieho, čo sa vo formálnej rovine odráža najmä na neustálom vývoji jej výtvarného jazyka a tematickej skladbe obrazov. Avšak maliarka, ako veľmi senzitívna autorka, ponúka vo svojich dielach divákovi viac – druhú, nie tak viditeľnú, no jej podstatnú duchovnú zložku, a to prienik do jej špecifického výtvarného myslenia, odrážajúceho sa v rovine pre ňu tak charakteristických interpretácií a citácií, v neposlednom rade najmä seba samej.
Takáto forma uvažovania je pre Veroniku Rónaiovú veľmi dôležitá. Umožnila jej presiahnuť ďalej za hranice určitého zvoleného zobrazeného momentu, prirodzene mu pridať nové ďalšie úrovne čítania. V najstaršom období tvorby, reflektujúcom na súdobú tendenciu hyperrealizmu, zaujatá témou civilného anonymného mestského prostredia, vytvárala obrazy, z ktorých cítiť jej zjavnú účasť na spoluprežívaní videnej skutočnosti a prioritným bolo pre ňu najmä na poukázanie na jeho psychologickú rovinu. S využitím jazyka postmoderny neskôr vkladala do svojich plátien vlastné autorské citácie diel svetových výtvarníkov, ktoré automaticky obohacovali jej diela o nové kontexty a súčasne nimi vedome aktivovala vznik nového množstva očakávaných asociácií.
S prirodzenou intuíciou umelca však dokáže vystihnúť aj ten správny moment, do akej miery sa ešte dá v rámci jedného zobrazenia operovať s jeho vnútornými naratívnymi zložkami, koľko ich môže ešte môže zobrazenie obsiahnuť. Preto niekedy upúšťa od limitácie stanovenej plochou jedného obrazu a posúva dimenzie svojho výtvarného videnia a prejavu ďalej mimo neho. Keď sa na tvorbu Veroniky Rónaiovej pozrieme aj týmto spôsobom, zistíme, že sa v jej tvorbe dá čítať aj iným spôsobom, popri chronologickom, ktorý mapuje jej jednotlivé obdobia, a to cez rovinu jej vždy prítomnej sebareflexie, ktorá umožňuje vždy nanovo reinterpretovať svoju tvorbu, napríklad prostredníctvom jej obrazových inštalácií, vždy v citlivom súlade s možnosťami daného priestoru, kde jednotlivé obrazy, ktoré môžu aj vystupovať individuálne, ponúkajú ako celok nové roviny vnímania a dešifrovania.
Veronika Rónaiová teda pracuje systémom sústavného hľadania ďalších možností artikulácie svojej tvorby, o čo sa snaží formou neustáleho znovu citovania seba samej. Prítomnosť podstatnej a nosnej zložky tejto výstavy – kresby je logickým vyústením z jej predošlých dvoch projektov, kde ju používala ako médium, ktoré jej otvorilo nové možnosti ako vo svojej seba – interpretujúcej výtvarnej ceste napredovať. Kresba v nich vystupovala ako rovnocenná kompozičná zložka jej diel, zároveň však – a čo je dôležitejšie – aj ako prvok interpretačný. Výtvarníčka, aj keď médium kresby brilantne ovláda, si ju nezvolila za médium, v ktorom bude jej nová tvorba pokračovať. Slúži jej prostriedok, pomocou ktorého dokáže znovu sprítomniť jej staršie a najznámejšie práce, v tomto čase už chýbajúce v jej depozite. V tejto situácii „Malú kreslenú retrospektívu“ možno zároveň vnímať ako určitú časovú špirálu v jej tvorbe, jemne totiž evokuje jej realistické kresby ceruzou, ktoré vytvárala na začiatku svojho tvorivého obdobia. Aj keď nové kresby vizuálne zastupujú už neexistujúce alebo neprítomné obrazy, nie sú ich úplne vernými kópiami. Veronika Rónaiová ich v intenciách svojho výtvarného uvažovania znova interpretuje a určuje im ďalšie nové dimenzie – významové aj formálne. Divák sa s neprítomnými obrazmi môže skontaktovať len prostredníctvom videoprojekcie, ktorá však nie je z hľadiska tvorby Veroniky Rónaiovej pokusom o intermediálny presah. Slúži len ako ich sprostredkovateľ aj keď vo forme nového média. Výstava malá retrospektíva a spolu s „Malou kreslenou retrospektívou“, ktorá je jej vnútornou, ale prakticky nezávislou zložkou, je vzácnym prípadom, keď sa dramaturgický a koncepčný postup retrospektívnej výstavy stal jej hlavnou témou.